Vývoj civilizácií a ich prístup k hygiene a očiste tela bol rôzny. V Mezopotámií budovali kanalizačné systémy na odvádzanie odpadových vôd, v Egypte vznikol kult vody, splachovacie záchody a kúpeľne boli súčasťou vybavenia na Kréte už 1500 rokov pred Kristom, starovekí Gréci a Rimania mali vyspelé kúpeľníctvo. V stredoveku sa na niektorých územiach Európy rozvinulo kúpeľníctvo vplyvom arabského sveta – najmä Osmanov, ktorí mali k hygiene a očiste tela iný vzťah ako európska spoločnosť. Oživenie tradície liečebného kúpeľníctva a využívanie minerálnych vôd na liečebné účely v stredoveku ovplyvnilo aj územie Slovenska. Ako tu u nás s kúpelmi a osobnou hygienou vyzeralo potom, odpovedá Martin Kostelník z Balneologického múzea Piešťany.

Text Soňa Hrúziková, ilustrácie Nastia Sleptsova

Kedy na našom území začali vznikať verejné mestské kúpele?
Verejné mestské kúpele v zmysle očistných začali vznikať na našom území približne od polovice 13. storočia. Dialo sa to súbežne s formovaním miest ako výsadných samostatných jednotiek, kde kúpele súviseli s ich vnútorným usporiadaním a výstavbou. Ich zriaďovanie podliehalo vrchnosti, ktorá ich aj kontrolovala. Samotné stavby boli obvykle vlastníctvom miest, v ktorých vznikli, a tie ich často kúpeľníkom prenajímali do dedičného prenájmu. Nájomcovia mali povinnosť starať sa o ne, v predpísaných dňoch ich vykurovať, zaobstarať si potrebný inventár, dostatočný počet personálu a dodržiavať stanovené ceny za kúpeľ.

Navštevovali kúpele všetci obyvatelia miest?
Kúpele všeobecne neslúžili len na priamu očistu tela, ale boli miestami spoločenských stretnutí. Bola to jedna z mála vtedajších príležitostí na rozptýlenie sa, ich návšteva patrila takpovediac k radostiam všedného života. Preto ich prevažná väčšina obyvateľov mesta, remeselníci a roľníci z blízkeho okolia pravidelne využívali, možno okrem miestnej chudoby. Na tých v stredoveku mysleli niektorí mecenáši, ktorí umožnili chudobe raz za rok sa zadarmo vykúpať. Pre naznačenie určitej periodicity návštevnosti ostatných obyvateľov mesta možno uviesť skutočnosť, že napríklad v pravidlách niektorých cechov (artikulách) bolo zakotvené, že majster musel zabezpečiť jedenkrát do týždňa pre učňov kúpeľ vo verejných očistných kúpeľoch.

dedina_nastia_illuČo všetko verejné kúpele poskytovali?
Mešťania v nich obvykle strávili pol dňa a využívali množstvo doplnkových procedúr. Obvykle to začalo strihaním, prípravou kúpeľa kúpeľníkom, ktorý návštevníka aj vydrhol, potom ho zaviedol do parného kúpeľa, nasledovalo prikladanie baniek, púšťanie žilou, umývanie hlavy a prípadné odstránenie vší alebo iných parazitov. Pôsobnosť kúpeľníkov sa postupne rozširovala a k ich povinnostiam sa pridávalo aj trhanie zubov, vyberanie brokov a vykonávanie malých chirurgických zákrokov. Na kúpanie slúžili drevené kade. V stredoveku boli kúpelne budovy prevažne z dreva, často špinavé stavby, ktoré sa nemohli svojím vzhľadom porovnávať s honosnosťou niekdajších rímskych, ba ani arabských kúpeľov.

Ako vyzerali prvé kúpeľne?
Vznik prvých kúpeľní súvisel s presunom hygieny z verejných kúpeľov do domáceho prostredia približne v prvej polovici 19. storočia. Vznikali, samozrejme, v mestskom prostredí. Používali sa umývadlá s kanvicami na vodu umiestnenými v drevených alebo kovových stolčekoch, na celkovú očistu sa využívali prenosné plechové vane. Neboli to však ešte samostatné miestnosti (tie boli len v šľachtických sídlach a palácoch). Koncom 19. storočia však už niektoré domácnosti boli vybavené aj kúpeľňami a splachovacími záchodmi, no nebolo to ešte všeobecne rozšírené.

Kedy začala byť kúpeľňa bežnou súčasťou domov a bytov?
Na vidieku začali byť kúpeľne bežné až po druhej svetovej vojne, keď sa celkovo menil aj ráz jednotlivých dedín a pôvodné drevenice či jednoduché domy z iných materiálov postupne nahrádzali moderné, prevažne murované domy, kde už kúpeľňa bola plánovanou samostatnou miestnosťou v dome. V mestskom prostredí sa to prejavilo skôr. Približne od prvej štvrtiny 20. storočia, keď sa všeobecne rozširovalo budovanie vodovodov, čím sa voda podstatne jednoduchšie dostala do domácností a tým aj do kúpeľní určených na osobnú hygienu. Kúpeľne ako samostatné miestnosti vznikali pochopiteľne v novostavbách, kde sa už s nimi rátalo ako so súčasťou vybavenia.

Ako vyzerala domáca hygiena obyvateľstva predtým?
Na vidieku bola osobná hygiena pomerne dlho v úzadí, čo v daných podmienkach bolo sčasti aj pochopiteľné. Ráno sa ľudia obvykle opláchli vo vedre alebo lavóre so studenou vodou. Na umývanie sa využívali prírodné potoky v blízkostí domov alebo v lesoch najmä v prípade lesných robotníkov. Približne raz týždenne sa umývaniu kládol väčší dôraz, deti sa kúpali obvykle v koryte a ostatní členovia rodiny vo vedre alebo lavóre. Zubnej hygiene sa na vidieku ešte aj v prvej polovici 20. storočia venovala minimálna pozornosť. V mestskom prostredí sa dlho využívali verejné kúpele, na bežnú hygienu už spomínané umývadlá, resp. lavóry a krčahy na vodu.

mydlo_vedro_kefa_nastia_illuČo v minulosti tvorilo hlavný zdroj vody pre domácnosti v mestách? A ako to bolo vyriešené s odpadom?
V stredoveku v mestách neexistovala kanalizácia. Na dláždených uliciach boli vybudované akési otvorené jarky, kam sa vylieval všetok tekutý odpad. Ulicami sa často šíril zápach a voľne tu pobehovali rôzne hlodavce, ktoré mohli prenášať nákazy. Neskôr sa pristúpilo k budovaniu uzavretých, i keď často dosť plytkých kanalizačných systémov. Tie obvykle ústili do najbližšieho potoka alebo rieky. V podstate až koncom 19. storočia sa začali stavať vodovody a s tým potrebná kanalizácia, avšak len v mestách. K rozvoju hygieny prispel rozmach výstavby obecných vodovodov v 20. a 30. rokoch 20. storočia po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku Československej republiky. Dovtedy ako zdroj vody slúžili najmä verejné studne, prípadne fontány v mestách. Na vidieku to boli tiež studne, buď spoločné pre celú dedinu, alebo vyhĺbené na jednotlivých usadlostiach. Okrem nich aj blízke pramene a potôčiky. Veľká väčšina vody bola aj v mestskom prostredí vhodná na pitie až do začiatku tzv. priemyselnej revolúcie a rozvoja továrenskej výroby.

Čo najviac prispelo k rozvoju osobnej hygieny? Odkiaľ sa brala osveta?
Výrazne k tomu prispel rozvoj viacerých vedných odborov, napríklad chémie, lekárstva, mikrobiológie a pod., ktoré postupne odhaľovali podstatu vzniku rôznych chorôb. Z toho plynúce poznatky ukazovali dodržiavanie osobnej hygieny ako jeden z účinných spôsobov, ako jednotlivé nákazy sčasti obmedziť. Poznatky vedcov sa vďaka lekárom dostávali do širšieho povedomia ľudí. Svoju úlohu zohrala aj osveta v médiách, najmä novinách alebo aj osvetových kalendároch, kde boli tieto „novoty“ prezentované ako zdraviu prospešné. Prispeli aj rôzne lokálne spolky, ktoré takisto šírili osvetu. Teraz hovoríme najmä o období od polovice 19. až do polovice 20. storočia. Nové poznatky a návyky sa prirodzene najskôr začali uplatňovať v mestskom, intelektuálnejšom prostredí a na vidieku bol tento proces oneskorený. Pomerne častým javom bolo, že ľudia odchádzajúci za prácou do miest, resp. do vznikajúcich priemyselných oblastí si tieto návyky osvojovali a potom ich prinášali do svojej dediny, kde praktickým príkladom prispeli k ich šíreniu. Zvýšená dostupnosť lekárskej starostlivosti aj na vidieku výraznou mierou prispievala k osvete a zvyšovaniu hygienických návykov obyvateľstva.

kupele_nastia_illuAké hrozby prinášala v minulosti zanedbaná hygiena?
Nedostatočná hygiena v minulosti často znamenala, že ľudské telo bolo vhodným prostredím napríklad pre rôzne parazity spôsobujúce choroby. Súviselo to aj s neznalosťou skutočných pôvodcov ochorení a špinavé, zanedbané telo ľahko podľahlo dnes už pomerne jednoducho liečiteľným problémom. Ak navyše išlo o nákazlivé ochorenia, neboli nezvyklé ani epidémie, postihujúce veľký počet obyvateľstva, pričom mohlo dôjsť k vymretiu značnej časti populácie. Nedostatočná hygiena – a opäť to úzko súvisí s nedostatočnou znalosťou pôvodcu rôznych ochorení – pri lekárskych a chirurgických zákrokoch mala často za následok vypuknutie rôznych infekcií. Lekári si medzi jednotlivými pacientmi neumývali ruky, ani chirurgické nástroje sa dlho nesterilizovali. S tým sa prakticky začalo až v 19. storočí. Úmrtnosť novorodencov bola aj z týchto dôvodov podstatne vyššia a „bežnejšia“ ako v súčasnosti.

Kedy boli objavené liečebné účinky niektorých prameňov a začali vznikať kúpeľné mestá?
Prvé zistenia o liečivosti vôd na vedeckej úrovni pochádzajú zo starovekého Grécka, keď vtedajší učenci vedeli rozlišovať niektoré typy minerálnych vôd. Ich poznatky prebrali Rimania, avšak po zániku Rímskej ríše nastal v Európe všeobecný úpadok záujmu o kúpeľnú liečbu. Isté oživenie prišlo koncom 10. storočia vplyvom Arabov. Od druhej polovice 15. storočia môžeme hovoriť o začiatku rozvoja systematickej kúpeľnej liečby u nás. Liečebné účinky niektorých minerálnych vôd však už boli medzi ľuďmi známe. Poznatky o ich účinnosti získavali spočiatku najmä empirickou skúsenosťou. S nástupom renesancie a humanizmu nastal aj zvýšený záujem o minerálne vody a ich účinky. Všeobecne boli najskôr objavované liečebné účinky termálnych vôd. Pri nich začali vznikať aj prvé kúpeľné osady, nemôžeme však hovoriť o kúpeľných mestách v pravom slova zmysle. Trvalé budovy a aké-také usporiadanie môžeme u nás badať približne od začiatku 18. storočia, aj to pri jednotlivých kúpeľoch rozdielne.

Kto liečebné kúpele navštevoval? Boli dostupné aj bežnej verejnosti?
Liečebné účinky obvykle využívali spočiatku miestni obyvatelia, po rozšírení ich priaznivých účinkov prichádzali aj ľudia z ďalekého okolia a z rozličných sociálnych vrstiev. Všeobecne môžeme povedať, že ich užívanie nebolo väčšinou obmedzované, šľachta ako dlhodobý majiteľ liečivých zdrojov obvykle umožňovala kúpanie aj poddaným. Keď už vznikali prvé budovy alebo bazény, boli jednotlivé časti spravidla odstupňované, pričom poznáme názvy ako napríklad šľachtický, obecný, židovský kúpeľ alebo kúpeľ pre chudobných. Rozvojom kúpeľného vybavenia sa však najmä luxusnejšie kúpele stávali pre nižšie spoločenské skupiny čoraz nedostupnejšími. Neskôr sa pre nich liečba sprostredkovávala cez nemocenské a sociálne poisťovne.